Literárna jar

V súčasnom svete technologických možností, v čase tzv. veľkého šumu v podstate všade navôkol, na pracoviskách, doma, v práci, na ulici, v čase keď nám stačí len stisnúť malé tlačidlo a rozsvieti sa prístroj s obrovskou ponukou „zábavy“, ktorá nás do seba vtiahne a ponúka relatívny oddych, je veľmi ťažké odolať a nájsť si tiché miesto kde by sa dala otvoriť kniha a čítať. Ako to vidíte? Ten súboj o našu pozornosť. Ako odolať a vlastne aj prečo?

Hneď prvou otázkou ste absolútne trafili klinček po hlavičke a naznačili jednu z najväčších tém súčasnosti - boj o pozornosť. Mojou prácou je popularizácia kníh. Uchádzam sa o pozornosť podobne zameraných ľudí a o tú moju sa zasa usilujú autori, vydavatelia, kníhkupci, rôzni spolupracovníci, médiá... V posledných rokoch zažívame doslova boom rôznych literárnych podujatí - prezentácií, krstov, diskusií, workshopov, festivalov a pod. A čím viac sa týchto akcií zúčastňujem, tým menej času mi zostáva na samotné čítanie. Resp. možno nie menej, ale paradoxne mi to radosť z čítania skôr berie. V deväťdesiatych rokoch sa konali v Bratislave dve-tri literárne akcie za mesiac, teraz sa ich v sezóne od septembra do decembra koná v jeden deň aj päť a neraz moderujem aj sedem knižných krstov týždenne.To už s pôžitkom nemá veľa spoločného a aby som to zvládol, zapínam režim rýchločítania. Ten však z dlhodobého hľadiska premieňa radosť na rutinu. A to je zle. Nášmu malému synovi sa snažím každý večer pred spaním čítať. Má to rád, ale stále čakám, kedy si konečne otvorí knihu aj sám od seba - namiesto sedenia za počítačom. Minule skonštatoval, že si nového Walliamsa dočítal v škole, lebo... bola nuda. A mne to docvaklo – to, čo nazval nudou je vlastne pôst. A bez tej občasnej „nudy“ je ťažké byť šťastný. Veľmi dobre to vyjadril Daniel Hevier, keď povedal: „Musíme byť aspoň trocha bohatí, aby sme si mohli knihy kupovať. Amusíme byť aj trocha chudobní, aby sme ich mohlikonečne začať čítať.“

Myslíte si že súčasníci čítajú dosť kníh? A koľko je to vlastne dosť?

Na to neexistuje jednoznačná odpoveď. Sám mám pocit, že čítam málo, hoci sa tejto aktivite venujem každý deň. Tento rok som ako porotca literárnej Ceny Anasoft litera musel aspoň preletieť približne 150 prihlásených kníh. Z tohto množstva ma bavilo možno šesť - sedem. Stále si však kupujem nové tituly, každý týždeň dostanem aspoň päť šesť kníh od rôznych vydavateľov a mojou vášňou je aj internetové pátranie po ťažko dostupných dielach. Aj toto ilustruje dnešnú konzumnú dobu. Ľudia možno čítajú menej, knihy však stále kupujú. Vydavatelia dokonca v posledných rokoch hovoria o obrovskej presýtenosti nášho knižného trhu. A tak vzniká zaujímavý paradox. Študenti majú čoraz väčší problém čítať s porozumením, väčšina ľudí sa sťažuje, že na čítanie nemajú čas – a napriek tomu - množstvo predaných kníh z roka na rok stúpa. Zvláštne, však?

Aký význam má teda pre nás čas strávený nad knihou?

Opäť, je to individuálne, niekedy ide iba o oddych a relax. Inokedy o hľadanie nového pohľadu na svet alebo objavovanie nových svetov. Hľadanie odpovedí na dôležité otázky ...cieľom by asi nemali byť preteky v množstve prečítaných kníh. Ale pomalé dôkladné čítanie spojené s premýšľaním. Samozrejme, čítanie je aj zábava, je však dôležité, aby sme sa dostali aj k dielam, ktoré nám majú čo ponúknuť – umožňujú napr. pochopiť súčasnú dobu a spoločnosť a dá sa o nich polemicky diskutovať.

Predstavme si niekoho, kto naozaj nemá potrebu siahnuť po knihe, je to pre neho strata času, alebo lenivosť obracať stránky a sústrediť sa, alebo uverí tomu, že na to jednoducho nemá čas, či žije v predstave, že čítať časopis je v podstate to isté. Má zmysel presviedčať?

Má aj nemá. Čítanie nie je povinnosť. Verím, že je dôležité prenášať vášeň pre všetko, čo čítanie ponúka najmä na tých, ktorí o to stoja. Ale nezaškodí ju ukázať aj ľuďom, ktorí majú úplne iné priority.

Veľa filmov sa natáča práve na základe scenára podľa už vydanej a zvyčajne aj veľmi populárnej knihy. Ten kto film videl a téma sa mu zapáčila možno siahne aj po knihe. Alebo naopak, niekto si prečíta knihu a potom uvidí titul v programe kín a zaujíma ho ako sa líšia jeho predstavy od predstáv režiséra. A niekto vidí titul, vie že je to napísané podľa knižnej predlohy a rozhoduje sa vopred. Aké by bolo Vaše rozhodnutie v tomto prípade. Prvá kniha, alebo film?

Za veľký úspech považujem, ak sa mi vôbec podarí z času na čas zachytiť nový film alebo zájsť do divadla. Filmové spracovanie je zvyčajne redukciou literárnej predlohy, ale videl som aj pár filmov, ktoré ju prekonali. Napr. Klub bitkárov.

Prečo sú podľa Vás literárne podujatia dôležité, myslím tým napríklad aj našu Literárnu jar, autogramiády, verejné čítania, besedy s autormi?

Z mojich doterajších odpovedí by sa mohlo zdať, že začínam byť na literárne podujatia mierne alergický. Nejde však o podujatia samotné, skôr o ich infláciu. Sám preto občas niektoré radšej oželiem a zostanem doma. Naposledy som mal takúto dilemu, keď bol v Bratislave český prozaik Jan Němec s knihou Nemožnosti milostného románu. Ale v princípe si rád vypočujem autora, ktorého dielo ma zaujalo – som zvedavý čo ho k nemu viedlo, ako premýšľa o písaní, s akými ťažkosťami musel bojovať a podobne. Niektoré takéto podujatia mi zostali v pamäti na celý život.

Moje protirečivé pocity vychádzajú aj z toho, že som skôr introvertne založený, takže debatovať na verejnosti ma síce teší, ale súčasne musím prekonať veľkú mieru sociofóbie. Každej takejto akcii však predchádza premýšľanie o autorovi a jeho knihe. A keď v rámci prípravy zrazu pocítim kombináciu radosti, zvedavosti a očakávania, viem, že bude asi dobre. Bavia ma aj rôzne menšie literárne festivaly, kde organizátori pripravia stretnutia s autormi, ktorých často vôbec nepoznám – dá sa tam objaviť veľa nových podnetov.

Na záver snáď ešte otázka, ktorá nás trápi v plných kníhkupectvách. Ako si vybrať tú správnu knihu práve pre mňa?

V rámci svojej práce zbieram veľa tipov na dobré knihy. Ale často ich potom začnem čítať a poviem si, OK, toto je asi dobrá kniha, ale nie pre mňa. Je kvalitná, ale netýka sa ma, nehovorí o veciach, ktoré ma zaujímajú. Niektoré diela si ma však dokážu omotať okolo prsta aj napriek tomu. Naposledy napr. próza Katky Kucbelovej Čepiec. Čiže, dám na odporúčania iných a potom dúfam, že sa chytím.

S Dadom Nagym sa zhovárala Dagmar Blažová